The central part of the monastery complex consists of so-called a paradise courtyard surrounded by a cloister with arcades. There are monastery buildings around the courtyard and the space is completed by the dominant church of the Virgin Mary and St. Benedict standing on the north side. It is a magnificent basilica with an impressively designed Gothic entrance portal on the west side and a large façade forming a pair of typical towers. The church is vaulted by cross vaults. On its southern side is a part of the Gothic cross vault of an old Gothic monastery, adjacent to the Gothic sacristy with the late Gothic chapel of St. Blood of 1489.In connection with the Renaissance reconstruction of the fortress in the 16th century, the monastery's space was enlarged by about three times. The original buildings - the preserved eastern facade, the church and the older defensive tower with the entrance gate - were also included in the newly emerging complex. The church became part of the fortress system when it served as a northwestern bastion. The corners of the monastery were reinforced and completed by massive cylindrical bastions, of which only one has been preserved unchanged to this day. The monastery complex was rebuilt as an anti-Turkish fortress. In one of the bastions, a system for exhausting the burnt gases produced during the shooting was preserved, unique for that time. Another technical element found use during the reconstruction was a tubular ceramic water supply system supplying water for the inhabitants of the monastery from a nearby spring. His mouth was in today's well in the courtyard.Church inventory is relatively modest today. Many rare artifacts are found in museums in Hungary. Only a few statues have been preserved from the original equipment, a relic of the Blood of God given to the monastery by King Matthias Corvinus, a late Baroque baptismal font from the original Romanesque church from the end of the 18th century and the cryary of the Koháry family. A precious monument is the church organ from 1714, one of the most precious in our country.The monastery complex with its monumental character is an unique combination of sacral and fortification buildings as well as symbiosis of individual architectural styles - Gothic, Renaissance and Baroque. The monastery is used as a charity home, but also as a place of short stay.

Ústrednú časť kláštorného komplexu tvorí tzv. rajský dvor obkolesený krížovou chodbou s arkádami. Okolo dvora stoja kláštorné budovy a priestor dotvára dominantný chrámový kostol Panny Márie a svätého Benedikta stojaci na severnej strane. Je to veľkolepá trojloďová bazilika s impozantne riešeným gotickým vstupným portálom na západnej strane a rozmerným priečelím tvoriacim dvojicu typických veží. Kostol je zaklenutý krížovými klenbami. Na jeho južnej strane je časť gotickej krížovej klenby starého gotického kláštora, ku ktorej prilieha gotická sakristia s neskorogotickou kaplnkou sv. Krvi z roku 1489.V súvislosti s renesančnou prestavbou na pevnosť v 16. storočí sa priestor kláštora zväčšil asi trojnásobne. Pri nej boli do novovznikajúceho komplexu zahrnuté i pôvodné stavby - zachovalá východná fasáda, kostol i staršia obranná veža so vstupnou bránou. Kostol sa stal súčasťou pevnostného systému keď plnil funkciu severozápadnej bašty. Nárožia kláštora boli zosilnené a dobudované mohutnými valcovitými baštami, z ktorých do dnešných dní sa v nezmenenej podobe zachovala iba jedna. Komplex kláštora dostal po prestavbe ráz protitureckej pevnosti. V jednej z bášt sa zachoval, na vtedajšiu dobu unikátny, systém odsávania spálených plynov, vznikajúcich pri streľbe. Ďalším technickým prvkom, ktorý našiel uplatnenie pri prestavbe, bol rúrkový keramický vodovod privádzajúci pre obyvateľov kláštora vodu z neďalekého prameňa. Jeho ústie bolo v dnešnej studni na nádvorí.Inventár kostola je dnes pomerne skromný. Mnohé vzácne artefakty sa nachádzajú v múzeách v Maďarsku. Z pôvodného vybavenia sa zachovalo iba niekoľko sôch, relikvia Božej krvi darovaná kláštoru kráľom Matejom Korvínom, neskorobaroková krstiteľnica z pôvodného románskeho kostola z konca 18. storočia a krypta rodiny Koháryovcov. Vzácnou pamiatkou je chrámový organ z roku 1714, patriaci k najvzácnejším u nás.Kláštorný komplex ohromujúci súčasných návštevníkov svojou monumentálnosťou predstavuje ojedinelé spojenie stavieb sakrálnych a fortifikačných ako i symbiózu jednotlivých stavebných slohov - gotiky, renesancie a baroka. Kláštor sa využíva ako charitný domov, ale i ako miesto krátkodobého pobytu.

The Benedictine abbey in Hronský Beňadik was solemnly consecrated in 1075 in the presence of the founder of the monastery, King Gejz I of Hungary. Simultaneously with the establishment of the order, the king granted property rights and privileges to the newly established monastery in a deed. According to her, the monastery owned extensive property in addition to the Tekovská chair itself, but also in the chairs of Nitra, Esztergom, Novohradská and others. The privileges included e.g. the right to choose the so-called salt toll in Transylvania and toll from floating wood on Hron. The place of origin of the oldest Romanesque monastery was not chosen at random. It had favorable natural conditions (the Slovak Gate opening the entrance to Pohronie) and there was an old trade route connecting Nitra with mining localities, from which royal towns later developed. Archaeological research has confirmed that this place was inhabited as early as the Great Moravian period. Very little has been preserved from the original Romanesque complex (from 1075). A survey carried out on this site in the years 1881 - 1883 revealed masonry belonging to the oldest monastic buildings in our territory. They were probably the three-nave basilica and the monastery buildings to the south. However, these buildings only existed here for about three hundred years. The construction of today's complex of buildings took place during the reign of King Louis I the Great of Anjou in the years 1345 - 1350 (sometimes the years 1346 - 1375 are mentioned). At that time, Abbot Siegfried was at the head of the monastery. The first building was a Gothic church and three shrines with cross vaults. At the same time, the construction of monastery buildings began. After the completion of this construction phase, at the end of the 14th century, they built a three-nave building with a pair of characteristic towers and a representative late Gothic entrance portal. The monastery was supplemented by a south wing with a cloister. The monastery was later seized by Ján Jiskra from Brandýs, but immediately after him the monastery was acquired by the castellan Máté Csalkai. In 1473, Ján Széchényi became the abbot of the monastery, who carried out several building modifications. The last building, dating back to the Gothic period, was the so-called abbey wing, completed in 1508. In the middle of the monastery was the monastery garden. After the completion of the construction work, the church began to be filled with important works of art, especially altars, of which, however, very few have been preserved. From the period following the re-establishment of the monastery until the 15th century, relatively few reports have been preserved about the fate of the building. An exception is the period of administration of Abbot John III. (1476 - 1510). According to records, he had the roof of the church covered again, he set up the chapel of St. Blood and around 1506 he had an organ installed in the church. He also made a significant contribution to the development of education and book culture. From the very beginning, in addition to spreading the spiritual word, the monastery has become famous as an important center of medieval culture and education as well as technical progress (eg by introducing new working methods in agriculture). Important monuments of fine arts, liturgy, music and theological works had their origins just behind the walls of the Beňadice monastery. Hence the Nitra Codex, the Latin Evangelical, the oldest text written in Latin in our territory. The monastery was also one of the so-called credible places. His competence included issuing, confirming and verifying important documents and papers, and people approached the local convention with requests to resolve disputes in property matters. The monastery was also a place for storing archives and valuables. The beginning of the 16th century brought with it an increase in the Turkish danger as well as attacks by the local population, for whom the monastery represented a feudal exploiter. These facts resulted in further construction modifications of the monastery complex. After 1537, fortifications were started on the building with the aim of securing the monastery from external enemies. The result was the reconstruction of the monastery and the church into a Renaissance fortress, which was completed in the years 1565 - 1588, when the owner of the building was the Esztergom chapter. Massive walls and cannon bastions became part of the monastery complex. However, the tax for this reconstruction was the demise of some Gothic elements of architecture. After the said reconstruction, the monastery building became part of the system of fortresses protecting central Slovakia, and was even a border fortress during the Turkish occupation of Levíce. As early as 1623, the monastery was occupied by the troops of Gabriel Bethlen. Despite all the modifications, the buildings of the monastery were considerably damaged. From 1703 to 1709, the imperial troops lived here. The entire remaining period of the 17th and 18th centuries was marked by repairs of destroyed parts. In this century, a large granary (dimensions 60 x 10 m) was built on the site of the collapsed wing. The tragic day for the monastery was July 21, 1881, when the monastery buildings were engulfed in a large fire. He damaged the building to such an extent that the chapter in Esztergom was forced to make extensive modifications. The purist neo-Gothic reconstruction - regotization - was designed by Ferenc Storno, and its realization in the years 1882-1889 was completed by Otto Sztehló. It meant another decrease in the hitherto relatively well-preserved parts of the monastery, e.g. the entrance gate with a drawbridge was removed. Some elements of Gothic furniture have found a new location in the Diocesan Museum, today's Christian Museum in Esztergom. In 1950, the monastery became a concentration monastery for nuns from all over Slovakia. In 1970, the abbey was declared a National Cultural Monument. From 1927, a Salesian Order operated here with breaks until 1999. After them, a Order of Pallotines operates in the monastery until today. The monastery is used as a charity home, but also as a place of short stay.

Benediktínske opátstvo v Hronskom Beňadiku slávnostne posvätili v roku 1075 v prítomnosti zakladateľa kláštora, uhorského kráľa Gejzu I. Kláštorný komplex, ako to vyplýva zo zakladacej listiny rádu, bol už vtedy stavebne dokončený. Súčasne so zriadením rádu, kráľ v listine priznal novovzniknutému kláštoru majetkové práva a privilégiá. Podľa nej kláštoru patrili rozsiahle majetky okrem samotnej Tekovskej stolice aj v stoliciach Nitrianskej, Ostrihomskej, Novohradskej a ďalších. K privilégiám patrilo napr. právo vyberanie tzv. soľného mýta v Sedmohradsku a mýta z plavenia dreva na Hrone. Miesto vzniku najstaršieho románskeho kláštora nebolo zvolené náhodne. Malo priaznivé prírodné podmienky (Slovenská brána otvárajúca vstup na Pohronie) a existovala tu stará obchodná cesta spájajúca Nitru s banskými lokalitami, z ktorých sa neskoršie vyvinuli kráľovské mestá. Archeologický výskum potvrdil, že toto miesto bolo obývané už vo veľkomoravskom období. Z prvotného románskeho komplexu (z r.1075) sa zachovalo veľmi málo. Prieskum konaný na tejto lokalite už v rokoch 1881 - 1883 odkryl murivá patriace k najstarším kláštorným stavbám na našom území. Boli to pravdepodobne trojloďová bazilika a južne od nej ležiace kláštorné budovy. Tieto stavby tu však jestvovali iba asi tristo rokov. K stavbe dnešného komplexu budov došlo za vlády kráľa Ľudovíta I. Veľkého z Anjou v rokoch 1345 - 1350 (niekedy sa uvádzajú roky 1346 - 1375). V tom čase bol na čele kláštora opát Siegfried. Prvou stavbou bol gotický kostol a trojica svätýň s krížovými klenbami. Súčasne sa pristúpilo i k stavbe kláštorných budov. Po dokončení tejto stavebnej etapy, na sklonku 14.storočia, postavili trojlodie s dvojicou charakteristických veží a s reprezentačným neskorogotickým vstupným portálom. Kláštor bol stavebne doplnený o južné krídlo s krížovou chodbou. Kláštora sa neskôr zmocnil Ján Jiskra z Brandýsa, no hneď po ňom pod svoju moc získal kláštor kastelán Máté Csalkai. V r.1473 sa opátom kláštora stal Ján Széchényi, ktorý previedol niekoľko stavebných úprav. Poslednou stavbou, zasahujúcou do obdobia gotiky, bolo tzv. opátske krídlo, dokončené v roku 1508. V strede kláštora sa nachádzala kláštorná záhrada. Po dokončení stavebných prác sa kostol začal zapĺňať významnými umeleckýmu dielami, najmä oltármi, z ktorých sa však zachovalo veľmi málo. Z obdobia nasledujúcom po opätovnom zriadení kláštora až do 15.storočia sa o osude objektu zachovalo pomerne málo správ. Výnimkou je doba správcovstva opátom Jánom III. (1476 - 1510). Ten dal podľa záznamov pokryť nanovo strechu kostola, zriadil kaplnku sv. Krvi a okolo roku 1506 dal v kostole inštalovať organ. Významne sa pričinil i o rozvoj vzdelanosti a knižnej kultúry. Už od počiatku existencie sa kláštor okrem šírenia duchovného slova preslávil i ako významné centrum stredovekej kultúry a vzdelanosti ale i technického pokroku (napr. zavádzaním nových pracovných postupov v poľnohospodárstve). Významné pamiatky výtvarného umenia, liturgie, hudby a teologických prác mali svoj pôvod práve za múrmi beňadického kláštora. Odtiaľ pochádza Nitriansky kódex, latinský evanjeliár, najstarší text napísaný v latinčine na našom území. Kláštor bol tiež jedným z tzv. hodnoverných miest. Do jeho kompetencie patrilo vydávanie, potvrdzovanie a overovanie dôležitých listín a písomností, na tunajší konvent sa ľudia obracali so žiadosťami o vyriešenie sporov v majetkových záležitostiach. Kláštor bol súčasne miestom na uchovávanie archívov a cenností. Začiatok 16.storočia niesol so sebou narastanie tureckého nebezpečenstva ale i útoky miestneho obyvateľstva, pre ktorých kláštor predstavoval feudálneho vykorisťovateľa. Tieto skutočnosti mali za následok ďalšie stavebné úpravy kláštorného komplexu. Po roku 1537 sa začali na objekte fortifikačné úpravy majúce za cieľ zabezpečenie kláštora pred vonkajšími nepriateľmi. Výsledkom bolo prebudovanie kláštora i kostola na renesančnú pevnosť, ktoré bolo zavŕšené v rokoch 1565 - 1588, kedy majiteľom objektu bola ostrihomská kapitula. Súčasťou kláštorného areálu sa stali mohutné hradby a delové bašty. Daňou za túto prestavbu však bol zánik niektorých gotizujúcich prvkov architektúry. Objekt kláštora po uvedenej prestavbe sa stal súčasťou sústavy pevností, chrániacich stredné Slovensko, ba dokonca bol priamo hraničnou pevnosťou počas tureckej okupácie Levíc. Ešte v r.1623 kláštor obsadili vojská Gabriela Bethlena. Napriek všetkým úpravám boli stavby kláštora značne poškodené. V r.1703 až 1709 tu sídlili cisárske vojská. Celé zostávajúce obdobie 17. ako i 18. storočie boli poznamenané opravami zničených častí. V tomto storočí postavili na mieste zrúteného krídla veľkú sýpku (rozmery 60 x 10 m). Tragickým dňom pre kláštor sa stal 21.júl 1881, kedy boli budovy kláštora zachvátené veľkým požiarom. Ten poškodil objekt natoľko, že kapitula v Ostrihome bola nútená pristúpiť k rozsiahlym úpravám. Puristickú prestavbu v štýle neogotiky - regotizáciu - projektoval Ferenc Storno, jej realizáciu v rokoch 1882-1889 dokončil Otto Sztehló. Znamenala ďalší úbytok dovtedy pomerne dobre zachovaných častí kláštora, napr. bola odstránená vstupná brána s padacím mostom. Niektoré prvky gotického mobiliáru našli nové umiestnenie v Diecéznom múzeu, dnešnom Kresťanskom múzeu v Ostrihome. V roku 1950 sa kláštor stal koncentračným kláštorom pre rehoľné sestry z celého Slovenska. V roku 1970 bolo opátstvo vyhlásené za Národnú kultúrnu pamiatku. Od roku 1927 tu pôsobila rehoľa saleziánov s prestávkami až do roku 1999. Po nich až do súčasnosti v kláštore pôsobí rehoľa pallotínov. Kláštor sa využíva ako charitný domov, ale i ako miesto krátkodobého pobytu.

There are no myths available.

Legenda o kláštore Krv, ktorá vytekala zo Svätého Srdca Spasiteľa, Jozef Arimatejský zachytil do smaragdovej nádoby. Na krídlach anjelov sa nádoba dostala do ďalekej neznámej krajiny, kde anjelské ruky vystavili nádherný zámok za stánok Svätej Krvi. V tomto zámku strážili a klaňali sa Najsvätejšej Krvi Spasiteľa tzv.: „Svätému Grálu“ jeho vyberaní bohatieri, chýreční „gráloví rytieri“. Na tomto ružovom pni „Grálovej Legendy“ vyrástlo časom mnoho ruží o slávnych hrdinských skutkoch „grálových rytierov“. Čo v spomenutých krajinách bolo len posvätnou povesťou, to stalo sa z Božej milosti nám skutočnosťou. Prozreteľnosť vyznačila nás mimoriadnym darom: dala nám skutočný „Svätý Grál“. Málokto vie o tom, že v kláštore Sv. Beňadika nad Hronom od storočí strážia krásnu nádobu, v ktorej je uschovaných niekoľko kvapiek drahej Krvi Kristovej, ktorú Bohočlovek na kríži pre nás vylieval. Tento nevýslovne cenný poklad v XV. storočí sa dostal do svätobeňadického kláštora, aby pobožnému ľudu pod Tatrami na pobreží Váhu, Nitry a Hrona bývajúcemu slúžil za predmet úcty a poklony. Ku kostolu kláštora pristavili zvláštnu kaplnku a v tomto chráme „Božej Krvi“ oslavujú Slováci túto svoju slávnu národnú relikviu. Povesť o kláštore Okrem veľkých pivníc, ktoré v nedávnej minulosti slúžili ako vinárske sklady, podzemie pretkávajú aj záhadami opradené tajné chodby. Jedna mala viesť až do Ostrihomu. Traduje sa, že v okolí Podhájskej sú v nej zakopané poklady beňadického kláštora, pretože vozy, ktoré ho viezli, sa pokazili a nemali ich ako dostať von, takže ich zasypali. Druhá chodba má ísť k radnici v Novej Bani a ďalšia do Nitry pod Zobor. Tá mala byť taká veľká, že ňou vraj prešiel koč so štvorzáprahom. Chodby sa doteraz nepodarilo objaviť, iba z času na čas sa kde-tu objavujú ich časti.

Opening hours and admission

Otváracia doba a vstupné