The castle was built into the exposed rugged bedrock, using the conglomerate cliffs as part of the fortification. The oldest medieval core was probably on a southern rock formation. From the eastern part, only the arched areas of the palace have been preserved, where a narrow access corridor, the main entrance to the core, opens. It is cut into the rock and guarded from above by an oval bastion. To the east, the wall of a small fortification was added to the core, which continued in a northerly direction and was built up with commercial and residential buildings. From the north, the fort was terminated by two rock pillars. there was another watchtower on the eastern pillar.The foundations of the buildings and traces of beams and anchors of the vault carved into the rock and the slight remnants of the walls with openings through the windows have been preserved from the constructions. In the lower castle there is a preserved part of the palace with a lookout platform on its supporting rock, the entrance to the castle with a shooting range in the rock and the excavated rock gorge in front of the entrance to the upper castle are also noticeable. In the upper castle, in the middle palace, there is a vault and traces of a stone staircase, a rock pylon that bears traces of a staircase and through which a hole in the masonry and an iron ladder leads to the highest part of the castle with traces of a cistern and a lookout tower.

Hrad bol vstavaný do exponovaného členitého skalného podložia, pričom zlepencové útesy využíval ako súčasť fortifikácie. Najstaršie stredoveké jadro bolo pravdepodobne na južnom skalnom útvare. Z východnej časti sa zachovali len klenuté priestory paláca, kam ústi úzka prístupová chodba, hlavný vstup do jadra. Je vysekaná do skaly a strážila ju zhora oválna bašta. Na východe sa ešte k jadru pripájala hradba malého predhradia, ktorý pokračoval severným smerom a bol zastavaný hospodárskymi i obytnými budovami. Zo severu predhradie ukončovali dva skalné piliere. na východnom pilieri stála ďalšia strážna veža.Zo stavieb sa zachovali základy budov a stopy po trámoch a kotveniach klenby vysekané v skale a nepatrné zvyšky múrov s otvormi po oknách. V dolnom hrade je zachovalá časť paláca s rozhľadnou plošinou na jeho opornej skale, badateľný je aj vstup do hradu so strieľňou v skale a prekopaná skalná tiesňava pred vstupom do horného hradu. V hornom hrade je v strednom paláci klenba a stopy po kamennom schodišti, skalný pylón, ktorý nesie stopy po schodišti a pri ktorom sa dierou v murive a železným rebríkom vchádza do najvyššie položenej časti hradu so stopami po cisterne a rozhľadnej veži.

One of the smallest guard castles in our territory was built in the first third of the 15th century to protect a nearby road. It is possible that a guard castle called Roháč once stood in its place, but its existence is still not proven. In the document of Bela III. from 1278, the property of Sulo from the end of the 12th century is mentioned, as well as Roháč Castle, but this document is a forgery and Roháč could also mean the royal hill Rohach. The later estate of Súľov was a private property at least from 1336. King Karol Róbert then gave it to the ancestor of the Súľov family, the castellan Elijah. In 1440 the manor was occupied for some time by Svidrigaill, a follower of Vladislav Jagelovsky. The castle is mentioned relatively late, only in 1470, when King Matej Korvín allowed the Roháč castle to become a castle. The first reconstruction was completed in the mentioned year 1470 and it could be influenced by Italian builders. In 1550, King Ferdinand I donated it to Sebastian Sirmiensis, who passed from the Turkish army to the imperial side during the siege of Vienna. However, the original owners did not want to release the castle, and in later disputes Rafael Podmanický burned down the castle. In the end, the castle fell into the hands of Sirmiensis, who had it restored, but it was restored to its original extent, as the terrain did not allow the castle to expand and build outbuildings. His sons even adopted the name of the previous owners, and the Súľovský-Sirmiensis family then owned the castle until the end of feudalism. Later repairs and modifications were made under Katarína Bossányi, who was the wife of Žigmund Sirmiensis-Súľovský. With the consent of King Leopold I, Catherine began to renovate the castle on a large scale. After the restoration, they called the castle Katarína's Castle (Katalinvár). In 1710 the castle successfully repulsed an attack by Kuruk troops. Even in 1730, the army remained in the castle and the castle still served as a guard. However, since members of the Sirmiensis family inhabited comfortable mansions in the village, they did not repair the castle. In 1739, however, another member of the family lived in the castle with a policeman. In the years 1752 to 1759, the members of the family took away their property and no one has lived in the castle since. The castle ceased to be guarded in 1780 and no one cared more about it. The earthquake in 1858 (some sources incorrectly state the year 1763) severely damaged the building, since then it has not been repaired and gradually fell into disrepair. In the meantime, the castle burned down and today only fragments of masonry in the rocks remain.

Jeden z najmenších strážnych hradov na našom území vznikol asi v prvej tretine 15. storočia s cieľom ochrany neďalekej cesty. Je možné, že na jeho mieste kedysi stál strážny hrádok s názvom Roháč, avšak stále nie je dokázaná jeho existencia. V listine potvrdzovanej v roku 1278 sa síce spomína majetok Sulo z konca 12. storočia, tiež aj hrad Roháč, avšak táto listina je údajne falsum a Roháčom sa mohol myslieť aj bralný vrch Rohach. Neskoršie panstvo Súľov bolo najmenej od roku 1336 súkromným majetkom. Kráľ Karol Róbert ho vtedy udelil predkovi rodu Súľovských, kastelánovi Eliášovi. V roku 1440 panstvo na istý čas obsadil Svidrigaill, stúpenec Vladislava Jagelovského (Varnenčika). Hrad sa spomína pomerne neskoro, až v roku 1470, keď kráľ Matej Korvín povolil, aby sa z hrádku Roháč stal hrad. Prvá prestavba sa dokončila práve v spomínanom roku 1470 a mohli ju ovplyvňovať talianski stavitelia. V roku 1550 ho kráľ Ferdinand I. daroval Sebastianovi Sirmiensisovi, ktorý pri obliehaní Viedne prebehol z tureckého vojska na cisársku stranu. Pôvodní majitelia však hrad nechceli vydať a v neskorších sporoch Rafael Podmanický hrad vypálil. Nakoniec sa predsa len hrad dostal do rúk Sirmiensisa, ktorý ho nechal obnoviť, bol však obnovený v pôvodnom rozsahu, keďže terén nedovoľoval hrad rozširovať a budovať prístavby. Jeho synovia prijali dokonca meno predchádzajúcich majiteľov a rodina Súľovský-Sirmiensis vlastnila potom hrad až do konca feudalizmu. Neskoršie opravy a úpravy sa uskutočnili za Kataríny Bossányi, ktorá bola manželkou Žigmunda Sirmiensis-Súľovského. Katarína začala hrad so súhlasom kráľa Leopolda I. hrad obnovovať vo veľkom rozsahu. Po obnove nazývali hrad Kataríniným hradom (Katalinvár). V roku 1710 hrad úspešne odrazil útok kuruckých vojsk. Ešte aj v roku 1730 sa na hrade zdržiavalo vojsko a hrad ešte plnil strážnu funkciu. No keďže členovia rodu Sirmiensis obývali pohodlné kaštiele v obci, hrad už neopravili. V roku 1739 však ešte jeden z člen rodu na hrade býval spolu so strážnikom. V rokoch 1752 až 1759 si členovia rodu odniesli svoj majetok a na hrade odvtedy nikto nebýval. Hrad prestal byť strážený v roku 1780 a viac sa oň nikto nestaral. Zemetrasenie v roku 1858 (niektoré zdroje nesprávne uvádzajú rok 1763) objekt ťažko poškodilo, odvtedy už nebol opravený a postupne chátral. Medzitým ešte hrad vyhorel a dnes z neho zostali len fragmenty muriva na skalách.

There are no myths available.

Povráva sa... Hradnému pánovi padla do oka Ľudmilka, dcéra hájnika Brezuľu. Nadarmo ju otec i jeho pomocník Blažej vystríhali pred panskou láskou. Dievča zaslepili dary a reči pána Súľovskího. K Blažejovi, ktorého mala Ľudmilka predtým rada, ochladla. Už sa videla hradnou paňou. Sklamaný Blažej sa dal zverbovať za vojaka a v bitkách hľadal zabudnutie. Za odvahu a hrdinské skutky ho začlenili do kráľovskej družiny a on sa jedného dňa spolu s vladárom dostal do súľovských lesov. Pri poľovačke v Brezuľovom revíri sa panovník dopočul o vierolomnosti pána Súľovského. Ľudmilku zviedol a ťarchavú ju vysmial. Starému hájnikovi, zdrvenému nešťastím, povolil súboj, v ktorom Brezuľa zabil zvodcu svojej dcéry. Blažej na milú nikdy nezabudol. Vyhlásil, že Ľudmilku si vezme za ženu. Múdry kráľ Matej privolil. No nariadil, aby Súľovského dieťa nosilo meno svojho otca a zdedilo jeho majetok.

The ruin is freely accessible

Zrúcanina je voľne prístupná