The castle rock formed by the prepared diatreme (canal that brings magma into the crater of the volcano), which was formed during the final phase of tertiary volcanism in the Western Carpathians. Only the small remains of the walls of a truly inaccessible part of the castle with a palace and a horseshoe bastion have been preserved. By careful research, we can discover the remains of the castle walls and a carved staircase in the castle rock, which in many places formed part of the walls and interior architecture. In the upper part there used to stand a smaller palace building, protected by two strips of a castle wall and a horseshoe bastion.Today's overgrown and discontinuous remains of masonry form the last monument to the former anti-Turkish fortress.

Hradná skala tvorená vypreparovanou diatrémou (kanál, ktorý privádza magmu do krátera sopky), ktorá vznikla počas finálnej fázy terciérneho vulkanizmu v Západných Karpatoch. Zachovali sa len nepatrné zvyšky múrov skutočne ťažko prístupnej časti hradu s palácom a podkovovitou baštou. Pozorným bádaním môžeme objaviť zvyšky hradných múrov a vysekané schodište v hradnej skale, ktorá tvorila na mnohých miestach časť hradieb i vnútornej architektúry. V najvyššej časti stála kedysi menšia palácová stavba, chránená dvomi pásmi hradného múru a podkovovitá bašta.Dnešné zarastené a nesúvislé zvyšky muriva tvoria poslednú pamiatku na niekdajšiu protitureckú pevnosť.

The name of the castle is probably associated with the Beckov subjects, who lived in this area around 1241-42. A document from 1245, in which King Belo IV, informs about the beginnings of the castle quite accurately. acknowledged the merits of a certain group of Beckov jobagions. During the Tartar invasion in the years 1241 to 1242, these subjects fortified a hill called Dánoskõ on their hereditary property. It was probably just a hastily built fortification using the inaccessibility of the gate. It was not until 1247 that the nobleman Miko obtained permission from the king to build a castle. He probably built the foundations of Hajnáček Castle. However, the castle itself is mentioned later around 1320, when King Charles I. Robert acquired it from the then owner Sándor of the Hont-Pázmány family. The king also donated the castle to Tomáš Széchényi. The Széchényi family owned the castle until 1424. At that time it became a reserve property of Queen Barbara and in 1438 it passed into the property of the Palóczi family. In the years 1440–1462, many fortresses in the region were controlled by the Jiskrovci, including Hajnáčka. The fortress later represented an important stronghold in the defense against the Turks, but in 1545, she and the castle also under Turkish rule for about a year. After this event, the castle was fortified at the expense of the stool and strengthened by a permanent garrison. Despite these measures, the Turks managed to reoccupy the castle after twenty years and left it only after the fall of Fiľakov in 1593. Three years later, the castle is mentioned as very damaged, but then it had to be restored. This happened sometimes during the change of private owners, probably Tomáš Bosnyák was most responsible for the restoration of the castle. In connection with the uprising of the Transylvanian count Juraj I. Rákóczi in 1645, the castle was recaptured by his Turkish allies. However, the Turks from Hajnáčka were soon pushed out again by the imperial army, and after 1649 its new owner, Ladislav Fekete, had the damaged castle thoroughly reconstructed and fortified. In the 17th century, the castle was only partially inhabited. In 1703, Hajnáčka Castle burned down and was never rebuilt after this event.

Názov hradu sa pravdepodobne spája s beckovskými poddanými, ktorí v tejto oblasti okolo r.1241-42 žili. O počiatkoch hradu pomerne presne informuje listina z roku 1245, v ktorej kráľ Belo IV. uznal zásluhy istej skupiny beckovských jobagiónov. Počas tatárskeho vpádu v rokoch 1241 až 1242 na svojom dedičnom majetku títo poddaní opevnili vrch zvaný Dánoskõ. Išlo pravdepodobne len o narýchlo vybudované opevnenie využívajúce neprístupnosť brala. Až v r.1247 šľachtic Miko získal od kráľa povolenie na stavbu hradu. Pravdepodobne on postavil základy hradu Hajnáčka. Samotný hrad sa však spomína až neskôr okolo r.1320, keď ho kráľ Karol I. Róbert získal od vtedajšieho majiteľa Sándora z rodu Hont-pázmányovcov. Kráľ zároveň daroval hrad Tomášovi Széchényimu. Rod Széchényiovcov vlastnil hrad až do r.1424. Vtedy sa stal záložným majetkom kráľovnej Barbory a od nej v roku 1438 prešiel do majetku rodiny Palócziovcov. V rokoch 1440–1462 mnoho pevností v kraji ovládali Jiskrovci, Hajnáčku nevynímajúc. Pevnosť neskôr predstavovala dôležitý oporný bodov v obrane proti Turkom, no v r.1545 podlahľa tureckej presile aj ona a hrad bol pod tureckou nadvládou asi rok. Po tejto udalosti bol hrad na náklady stolice opevnený a posilnený stálou posádkou. Napriek týmto opatreniam sa Turkom podarilo po dvadsiatich rokoch hrad opäť obsadiť a opustili ho až po páde Fiľakova v roku 1593. Ešte tri roky nato sa hrad spomína ako veľmi poškodený, ale následne muselo dôjsť k obnove. Stalo sa tak niekedy počas striedania sa súkromných majiteľov, pravdepodobne sa o obnovu hradu najviac zaslúžil Tomáš Bosnyák. V súvislosti s povstaním sedmohradského grófa Juraja I. Rákócziho v roku 1645 sa hradu opätovne zmocnili jeho tureckí spojenci. Turkov z Hajnáčky však čoskoro opäť vytlačilo cisárske vojsko a po roku 1649 dal jeho nový majiteľ Ladislav Fekete poškodený hrad dôkladne zrekonštruovať a opevniť. V 17.storočí bol hrad obývaný už len čiastočne. V roku 1703 hrad Hajnáčka vyhorel a po tejto udalosti už nikdy nebol obnovený.

There are no myths available.

Povesť o hrade Povesť o hrade Hajnáčka hovorí o mocnom vládcovi a jeho dcére. Stalo sa, že raz vládca stratil na love jeleňa vzácny meč. Dcéra sa rozhodla, že ho nájde a aj ho našla pri Levej skale. Cestou domov zachránila pastiera, ktorého prenasledoval rozzúrený diviak. Dievčina diviaka skolila otcovým mečom. Tú scénu pozoroval krásny mládenec, ktorý sa do nej zamiloval a po čase sa zobrali. Mládenec, aj ako ženáč po čase stále miloval svoju ženu a tak z lásky k nej pomenoval hrad v ktorom žili podľa svojej ženy - Hajnáčka.

The ruins are freely accessible

Zrúcanina je voľne prístupná